Pravda, 27.7.2004
Chcel som v Pasáži ukázat niečo, čo nevidíme každý deň, hovorí slovenský výtvarník o svojej bratislavskej výstave
Jena Opoldusová
Vo francúzskych, japonských, amerických, talianskych, nemeckých, britských, holandských a iných zahraničných galériách patria diela Mateja Kréna k výstavným magnetom. Do slovenských výstavných priestorov sa vrátil originálny výtvarník žijúci v Prahe po desiatich rokoch. Jeho fascinujúca Pasáž v Galérii mesta Bratislavy je výstavným hitom. Začiatkom júla bol Matej Krén hosťom vernisáže výstavy The New Ten (Nová desiatka), predstavujúcej v nemeckom Duisburgu najzaujímavejších reprezentantov umeleckej scény desiatich nových členov EÚ. Potom bude expozícia putovať poprednými Európskymi galériami.
Osem dní ste v Duisburgu pre výstavu The New Ten ‚ budovali z kníh objekt
s názvom Omfalos. Ako reagovali návštevníci galérie?
Mnohí boli prekvapení, preože na prvý pohľad pripomína skôr stavbu z kameňa,
akési iglu, ale aj pec. Môj objekt Omfalos je však z kníh, stavba vysoká asi
2,3 metra s priemerom pôdorysu približne 4,5 metra. V jej vnútre velmi pomaly
pulzuje rôznym rytmom červené svetlo, o pôsobí dojmom, akoby knihy tleli či
sa tavili. Omfalos, čiže pupok sveta alebo miesto zrodenia sveta, vznikol
ako podobenstvo antického mýtu v dnešnom svete. Podľa tejto legendy Zeus vypustil
dvoch orlov zo západu a východu, ktorí sa stretli presne v "strede sveta".
V mieste, kde stál potom Apolónov chrám a Omfalos. Je to súčasne aj miesto
komunikácie medzi svetmi. Niečo veľmi podobné je obsiahnuté v samotnom princípe
knihy. A toto svetodianie pripomína zároveň aj akúsi "archetypickú knižnú
pec", v ktorej sa vhodené texty transformujú či transmutujú a zase vyžarujú
spät z týchto kníh.
V Bratislave sa s nesmiernym obdivom hovorí o vašej Pasáži, ktorú ste
"postavili" z viac ako dvanástich tisícok knižiek v Galérii mesta
Bratislavy.
V Pasáži ide o niečo iné, ale aj podobné. Veľmi ma zaujíma premena sveta na
text, keď sa fyzické "zmrskne" na sústavu nehmotných, výsostne abstraktných
znakov, ktoré však dokážu spätne meniť osudy ľudí, národov, dokonca celých
civilizácií. Je to úžasná moc. Knihy sú obrovským skladiskom ľudskej pamäti,
ale aj jej krehkým papierovým podobenstvom. Keď sa pozriete v chodbe Pasáže
na jej steny, zrazu sa fyzické knihy priamo pred vašimi očami menia na akúsi
virtuálnu neurónovú sieť pamäti, na podobenstvo zmyslu a funkcie ukladania
mysle do hmoty. Na čosi bežne neviditeľné, na niečo, čo ale je v nás bytostne
a hlboko ukryté. Chcel som v Pasáži ukázať niečo, čo nevidíme každý deň.
Tlieskajú vám odborníci aj celkom obyčajní ľudia...
Je to zvláštna "komunikačná šírka" mojich prác. Ked' som bol v Sao
Paole na Bienále súčasného umenia, dostal som dve hlavné ceny - Cenu kritiky
a Cenu divákov, čo predstavovalo akýsi názorový "vrch aj spodok".
Stretli sa tam so mnou renomovaní kunsthistorici, ale aj bežní ľudia z ulice,
ktorí sa so mnou fotili pred mojím objektom aj s celými rodinami.
V pražskej Mestskej knižnici stojí váš ďalší objekt z tisícok kníh - Idiom.
Ten medzitým zľudovel. Získal svoje miesto nielen v Prahe, ale aj medzi jej
obyvatelmi, pretože do knižnice chodia všetci - literáti, kunsthistorici,
susedia i pani na pošte. Dokonca tam zastavujú autobusy s turistami...
Chutí popularita a obdiv, ktorý všade zožínajú vaše diela?
Tieto sprievodné fenomény sú dôsledkom náhod. Neovplyvňujú významným spôsobom
jadro mojej práce, ktorá paradoxne prebieha skôr v samote a odlúčení od ľudí,
čo však k tvorbe nevyhnutne potrebujem. Na druhej strane ma fascinuje, ako
potom neživé veci "ožívajú" a majú, naopak, zmysel pre množstvo
ludí.
V Duisburgu reprezentujete slovenskú výtvarnú scénu, na svetovej výstave
v Hannoveri ste svojím Gravity Mixerom zastupovali české výtvarné umenie.
Nemätie vás táto "dvojdomost" ?
Nie. Narodil som sa v Československu, fyzicky ani psychicky som dodnes
rozdelenie neprijal. Som slovenský umelec momentálne žijúci v Prahe, pre mňa
však stále v mojom hlavnom meste. Rodina môjho otca Juraja Kréna bola z Čiech.
Iba veľkou náhodou ostal otec na Slovensku. Dnes majú po ňom v Novom Meste
nad Váhom pomenovanú základnú školu aj ulicu. Paradoxom je, že ja som sa v
jednej a tej istej chvíli ocitol v katalógu veľkej výstavy Slovenské umenie
20. storočia v Slovenskej národnej galérii a súčasne v Čechách vo filmovom
dokumente o histórii moderného českého výtvarného umenia.